Keď na český trón nastúpil Fridrich Falcký, dostávalo sa české protihabsburské povstanie do svojej kritickej fázy. Počiatočné vojenské úspechy boli zabudnuté, prostriedky získané konfiškáciami katolíckych priaznivcov viedenského dvora boli dávno utratené a povstalým stavom sa len pramálo chcelo financovať priebeh vojny z vlastného vrecka. Potrebné financie mal zabezpečiť nový kráľ. Čoskoro sa však zistilo, že falcký kurfirst na českom tróne nedisponuje dostatočným finančným zázemím pre vedenie vojny a jeho svokor, anglický kráľ Jakub, pre zmenu nemá chuť príliš investovať do neistého podniku vo vzdialených Čechách. Keď sa pražskými mestami 8. novembra po poludní roku 1620 rozniesla správa, že vojsko povstalých českých stavov bolo na neďalekej bielohorskej pláni na hlavu porazené cisárskymi, pražským mešťanom pribudli vrásky na čele. Nasledujúci deň znásobil ich obavy útek kráľa Fridricha Falckého. Ten v vzniknutom chaose opustil náhlivo Prahu a odcestoval do sliezskej Vroclavi. V ten istý okamih vstúpili do mesta velitelia habsburského vojska a od stavovských lídrov prevzali konfederačnú zmluvu na dôkaz kapitulácie.
Obavy určite zdieľal tiež najvyšší úradník pražskej mincovne, pražský mincmajster Pavel Škréta Šotnovský zo Závoríc. A vedel prečo. Jeho kariéra bola dlho spätá s Kutnou Horou. Tu sa stal v roku 1604 pisárom kutnohorskej mincovne a v roku 1608 sa stal na niekoľko rokov dokonca mincmajstrom. Po pražskej defenestrácii sa prihlásil k ideálom stavovského povstania a bol menovaný jedným zo správcov Kutnej Hory, jedného z najbohatších miest českého kráľovstva. Politická aktivita prinášala ovocie. Už na jeseň 1619 sa stal mincmajstrom pražskej mincovne. Môžeme iba špekulovať, že k výnosnému úradu mu dopomohol jeho brat Daniel Škréta, vplyvný právnik, ekonóm, člen Jednoty bratskej a tiež člen stavovského direktória, teda povstaleckej stavovskej vlády, za mestský stav. Škrétova mincmistrovská značka v podobe dvojitej ľalie sa objavuje na všetkých pražských razbách Fridricha Falckého, a to nielen strieborných, ale aj na veľmi vzácnych zlatých dukátoch a desaťdukátoch. Jeden z nich, v krásnej zachovalosti, predstavuje jednu z najatraktívnejších mincí zbierky Václava Bruny.
Po 8. novembri 1620 sa však situácia zásadne zmenila. Konexie, ktoré predtým dopomáhali k viac či menej zaslúženej kariére, boli teraz na obtiaž. A Pavol Škréta si toho bol určite vedomý. Veď jeho brat Daniel ako jeden z mála včas pochopil blížiace sa nebezpečenstvo a utiekol do Poľska, čím si na rozdiel od väčšiny direktorov zachránil život. Medzitým víťazná katolícka strana preverovala domnelé aj skutočné prehrešky a odmeňovala svojich verných a tiež kariéristov všetkého druhu. V snahe zachrániť pre seba výnosný úrad, začal Pavol Škréta raziť cisárske mince s portrétom a titulatúrou Ferdinanda II. bezprostredne po stavovskej kapitulácii. Dokladom je niekoľko vzácnych zlatých i strieborných mincí so Škrétovou mincmistrovskou značkou a letopočtom 1620. Bohatý úrad pražského mincmajstra však nemohol ujsť pozornosti vplyvných konkurentov. Niekedy v priebehu zimných mesiacov začínajúceho roku 1621 bol Škréta z úradu odvolaný a na jeho miesto nastúpil po viac ako ročnej nútenej prestávke Beneš Hübmer.
Položka 363 - 10 Dukát 1620, Fridrich Falcký, Praha, extrémne vzácny, výnimočný exemplár, vyvolávacia cena 100 000 €
