8. novembra 1620, Praha
8. novembra popoludní v roku 1620 sa pražskými mestami rozniesla správa, že vojsko povstaleckých českých stavov bolo na neďalekej bielohorskej pláni porazené spojenými silami cisárskymi a nemeckej Katolíckej ligy. Nasledujúci deň znásobil obavy pražských mešťanov útek kráľa Fridricha Falckého. Ten vo vzniknutom zmätku náhle opustil Prahu a odcestoval do sliezskej Vroclavi. V rovnakom čase vstúpili do mesta velitelia habsburského vojska s početným vojenským sprievodom. Tí z najvyšších predstaviteľov povstania, ktorí v Prahe zostali, v nasledujúcich dňoch oficiálne kapitulovali a do rúk víťazov odovzdali konfederačné zmluvy.
Kariéra Pavla Škrétu
Obavy určite zdieľal aj najvyšší úradník pražskej mincovne, pražský mincmajster Pavel Škréta Šotnovský zo Závoríc. A vedel prečo. Jeho kariéra bola dlho spätá s Kutnou Horou. Tu sa v roku 1604 stal pisárom kutnohorskej mincovne a v roku 1608 dokonca mincmajstrom. Z mincmajstrovského úradu bol odvolaný za nejasných okolností v roku 1612. Bezpochyby však aj naďalej patril k vplyvným kutnohorským mešťanom. Po pražskej defenestrácii sa prihlásil k ideálom stavovského povstania a bol menovaný jedným zo správcov Kutnej Hory, jedného z najbohatších miest českého kráľovstva. Politická aktivita prinášala ovocie. Už na jeseň 1619 sa stal mincmajstrom pražskej mincovne. Môžeme iba špekulovať, či mu k výnosnému úradu dopomohol jeho brat Daniel Škréta, vplyvný právnik, ekonóm, člen Jednoty bratskej a tiež člen stavovského direktória, teda povstaleckej stavovskej vlády, za mestský stav.
Cisárske mince s portrétom Ferdinanda II. razené po stavovskej kapitulácii
Po 8. novembri 1620 sa však situácia zásadne zmenila. Konexie, ktoré predtým dopomáhali k viac či menej zaslúženej kariére, boli teraz na obtiaž. Pavel Škréta si toho bol určite vedomý. Veď jeho brat Daniel, ako jeden z mála včas pochopil blížiace sa nebezpečenstvo a utiekol do Poľska. Tým si na rozdiel od väčšiny direktorov zachránil život. Medzitým víťazná katolícka strana preverovala domnelé aj skutočné prehrešky, odmeňovala svojich verných a tiež kariéristov všetkého druhu. Bohatý úrad pražského mincmajstra nemohol ujsť jej pozornosti. Niekedy v priebehu zimných mesiacov začínajúceho roku 1621 bol Škréta z úradu odvolaný a na jeho miesto znovu nastúpil po viac ako ročnej nútenej prestávke Beneš Hübmer, skúsený odborník, ktorý vzápätí poskytol cenné služby de Witteho mincovnému konzorciu. To sa následne nepriaznivo preslávilo kaladou – drastickým znehodnotením meny na úkor najširších vrstiev obyvateľstva, smerujúcemu k štátnemu bankrotu.
V snahe zachrániť pre seba výnosný úrad, začal Pavel Škréta raziť cisárske mince s portrétom a titulatúrou Ferdinanda II. bezprostredne po stavovskej kapitulácii. Vlastne nemal ako štátny úradník na výber, pokiaľ nechcel z úradu odísť dobrovoľne. Dokladom je niekoľko vzácnych mincových zlatých i strieborných nominálov so Škrétovov mincmajstrovskou značkou v podobe dvojitej ľalie a letopočtom 1620. Škrétovo zotrvanie vo funkcii aj po novom roku dokazujú razby s letopočtom 1621. Sú veľmi vzácne, je preto pravdepodobné, že Škrétovo angažmá netrvalo dlho, asi niekoľko týždňov. V polovici marca 1621 už v mincovni úradoval Beneš Hübmer.
Bude sa dražiť výborne zachovaný exemplár Škrétovho dukátu 1620
Dnes je známych iba niekoľko málo kusov vzácnych dukátov Ferdinanda II. so Škrétovou mincmajstrovskou značkou a s letopočtom 1620. O veľkej vzácnosti takéhoto dukátu svedčí aj skutočnosť, že chýbal vo všetkých veľkých privátnych zbierkach českých mincí 19. a 20. storočia. O to viac nás teší skutočnosť, že výborne zachovaný exemplár Škrétovho dukátu 1620, pochádzajúci z pozostalosti veľmi významného úradníka prvej Československej republiky a londýnskej exilovej vlády z rokov 1941-1945, bude dražený v našej 29. aukcii. Výsledná čiastka dražby nebude určite nízka, vydražená minca však bude ozdobou akejkoľvek zbierky českých mincí.
Na záver je možné ešte dodať, že Pavel Škréta bol tiež strýkom a poručníkom najvýznamnejšieho českého maliara 17. storočia Karola Škrétu. Jeho kariére a umeleckému rozvoju pravdepodobne napomohli pohnuté osudy jeho rodiny, s ktorou bol nútený po bielohorskej porážke vycestovať do exilu. Precestoval celú Európu a do vlasti sa vrátil ako vyzretý umelec až v roku 1638.
Zverejnené v časopise Merkur Revue.
